Láska je slepá

Vidiecke ženy to veru nemajú ľahké. Detstvo a mladosť som prežila na dedine. Neboli bohvieako šťastné, pretože mi život ničil otec - alkoholik. Výčiny opitého otca a hádky mojich rodičov boli na dennom poriadku. Dodnes som sa s tým nevyrovnala. Moja detská dušička to vnímala veľmi citlivo. Rodinné pomery sa odzrkadlili aj na mojich študijných výsledkoch na základnej škole. Bola som iba priemernou žiačkou i napriek tomu, že som sa večne učila a snažila pochopiť látku. No v myšlienkach som bola úplne inde. Vždy som očakávala príchod podguráženého otca domov a následnú hádku s mamou, ktorá sa statočne, ba priam krvopotne snažila udržiavať rodinnú pohodu. Stredná škola už našťastie nebola pre mňa taká ťažká a vykúpením bolo, že som sa odsťahovala do iného mesta a bývala som v internáte. Tam som spoznala viacero spolužiačok s podobným osudom. Bez zábran a ostychu sme sa o všetkom rozprávali a pomáhalo nám to. Koniec týždňa však bol strastiplný. Zase cestovať domov a počúvať hádky! Mamke som dokonca povedala, že sa za otca hanbím. To viete, na dedine každý o všetkom vie a tie pohľady známych i neznámych ma priam deprimovali. Koľkokrát som si v duchu opakovala: Vypadni už z toho domu a odsťahuj sa čo najďalej ! Ale toto všetko sa odohralo iba v mojich myšlienkach a nič z toho som neuskutočnila.
Niežeby som bola hanblivá, ale opatrnosti nikdy nezaškodí, preto aj ku chlapcom v mojom veku som bola dosť odmeraná. Darmo má pozývali na diskotéky a zábavy. Odmietala som. Vždy som mala pred očami otca a porovnávala som ho s chlapcami, ktorých som poznala. Nechcela som dopadnúť ako moja mamka. No roky utekali. Po ukončení strednej školy som sa zamestnala v meste, kde je predsa iný život, iný pohľad na svet. Tam predsudky neplatili. Zdalo sa mi, že život je voľnejší, roztopašnejší. Sem-tam sme s priateľkou - spolubývajúcou v ubytovni zašli na diskotéku, ale známosti sa nebrali vážne. Zabavili sme sa a to bolo všetko.
Až raz som pri cestovaní v autobuse nechtiac udrela kabelkou sediaceho mladého muža a ten mi takou ľahkosťou a taktnosťou povedal, aby som sa neospravedlňovala, že je to jeho chyba. Nemal sa pozerať cez okno, ale mal mi uvoľniť miesto, čo aj urobil. Samozrejme, že som sa zahanbila, ale ponúknuté miesto som prijala. Letmo som si ho prezrela. Vyzeral veľmi mužne. Jeho ramená a vypnutá hruď svedčili o tom, že je športovec. Počas rozhovoru cestou do centra mesta som bola zaskočená jeho úprimnosťou a otvorenosťou. Rovno ma pozval na kávu. Nikdy predtým ani potom som s nikým nešla a tu ho máš! Čo som mala robiť? Zdal sa mi slušný a inteligentný. Takéto situácie hádam nezneužíva. Ani sama neviem, ako som prikývla na otázku, či mám chvíľu času a prijala jeho pozvanie. V slušnej kaviarni sme sa najprv zoznámili. Volal sa Ján, bol o rok starší ako ja, ale na jeho vek, dvadsaťdva rokov, bol nezvyčajne galantný. Pracoval v riadiacej funkcii. Nezabudol povedať, že je slobodný. Čas rýchlo uplynul a museli sme sa rozlúčiť. Ešte predtým sme si však vymenili telefónne čísla. Nášmu stretnutiu som spočiatku nepripisovala nijakú dôležitosť. Deň bol príjemný ako každý iný. V pracovných povinnostiach som zabudla na naše minirande.

Tak ako z malej riavy sa vykľuje bystrá riečka, tak aj z nášho náhodného stretnutia sa vykľula veľká láska. Pretože hneď nasledujúci deň mi Ján zatelefonoval a zároveň ma pozval do divadla. Po skončení predstavenia sme sa prechádzali v centre mesta a zakotvili sme v útulnej vinárni, kde príjemne vyhrávala hudba. Rozprávali sme sa a pomaly odhaľovali čo-to o sebe. Takto to trvalo šesť mesiacov. Boli to krásne a nezabudnuteľné chvíle. Život sa mi úplne zmenil. Po ďalších štyroch mesiacoch už bola svadba. Manžel dokázal vybaviť byt, kde som bola pani domu a cítila sa fajn. Čoskoro bolo na ceste dieťa, plod našej lásky.
No v živote je to ako v prírode. Ak sa vietor otočí, fúka z inej strany. Spočiatku ma manžel obklopoval láskou a pomáhal mi, kde sa dalo. Po narodení syna sa však všetko zmenilo. Manžel svoju lásku upriamil výlučne na syna a mňa zbytočne, bez príčiny iba kritizoval. Nespomínam si, že by ma niekedy pochválil. Hocako som sa snažila, vždy niečo našiel. Či už to bol nákup, kde mi vyčítal, že kupujem zbytočnosti a draho, prečo som nešla inde kúpiť lacnejšie. Trpela som tým. Bola som presvedčená, že po narodení dieťaťa nadlho nastane pravá domáca pohoda, ale opak bol pravdou. Kritika v jednom kuse padala na moju hlavu. Výčitky za každú chybičku. Nesmela som chybiť, on mohol. Pokým bol v robote, ja som doma robila všetko pre to, aby bol po návrate spokojný. Nepodarilo sa mi to. Všetku pozornosť venoval synovi. Všade ho brával so sebou, na mňa akoby zabudol. Dospelo to až do štádia, že má začal ponižovať, neskôr dokonca aj pred dieťaťom, že som obyčajná vidiečanka, nepatrím do mesta, iba tam smradím. Často zvyšoval hlas. Keď k nám prišla návšteva, nezabudol ma ponižovať aj pred nimi. Jeho urážky nemali konca. Veľmi som trpela. Spomenula som si na detstvo, keď som si predstavovala, že by som nechcela, aby moje dieťa takto vyrastalo. Ale stalo sa! Neraz som sa sama seba pýtala, prečo? Čo som komu urobila? Neraz som si potajme poplakala, v noci sa modlievala... Veď som nič zlé neurobila! Iba som z celého srdca ľúbila synčeka aj manžela. Manželove požiadavky neskôr prerástli do príkazov: kedy a čo variť, kedy môžem prať. Zakazoval mi vychádzať z domu bez jeho súhlasu. Dokonca určoval, kedy môžem pozerať televízor. Zasmiať som sa nesmela... Koľkokrát som si povedala, že sa s ním porozprávam a vysvetlíme si, prečo sa takto zmenil, ale vždy som to odďaľovala. Dokonca som sa chcela postaviť na odpor, ale manželstvo je o láska a nie o nenávisti. A nemalo by byť ani o násilí. Je pravda, že manžel bol abstinent. Vždy zdôrazňoval, že radšej dieťaťu kúpi hračku, ako by mal dať peniaze za alkohol, ale postupne začal prichádzať domov neskoro a častejšie chodil na služobné cesty. A práve tieto odchody a príchody boli pre mňa skľučujúce. Nepátrala som po tom, či má milenku a či mi je verný. Ja som mu verila.
Syna mal rád, ale mňa čoraz väčšmi nenávidel. Dával mi to jasne na vedomie. Nebol síce hulvát, ale dokázal urážať a ponižovať „na úrovni“. Dokonca zašiel tak ďaleko, že syn, ktorého som ľúbila a ľúbim, sa mi začal vyhýbať a dával najavo, že som len kôpka hnoja z dediny. Keď som to počula po prvýkrát – tak mi pred synom vyhŕkli slzy. Och, Bože, nebuď ako otec, hovorievala som si.
Roky ubiehali a moja jediná starosť v domácnosti okrem nezavadzania mojim chlapom bolo varenie, upratovanie, pranie. Ak som mala chvíľu času, tíško som sedela vo svojej izbe a dumala nad tým, kde som spravila chybu a čo zlého som manželovi urobila. Viem, že mnohé týrané a ponižované ženy boli bité, vyhadzované z bytu a inak šikanované. Ja som sa našťastie toho nedožila, ale psychický teror ma tiež veľmi bolel a trápil, možno podobne ako bitka. Moje trápenie trvalo celé roky. Až raz na služobnej ceste, o ktorej som ani nevedela, manžel havaroval a zahynul. Nech mu je zem ľahká! I napriek tomu, čo som s týmto katanom, despotom prežila, neprestala som ho milovať a ľúbiť ako manželka a aj ako žena. Po smutných večeroch pri modlení mu všetko odpúšťam. Je možné, že o tom, ako som sa trápila, ani nevedel? Lebo to nedal na sebe poznať...

Syn sa po otcovej smrti celkom zmenil. Je pravda, že na otca nedá dopustiť, ale prejavuje ku mne synovskú lásku, akú som predtým od neho necítila. Som presvedčená, že bude dobrým otcom rodiny a vyvaruje sa chýb, akých sa dopúšťal, ten, ktorého sme obidvaja rovnako veľmi ľúbili.

Moderná žena marec 2007

Autor: Anna